Profil          Expedície          Cyklocentrum          Pripravujem          Publikácie          Fórum          Kontakt
			Expedície Možno v každej oblasti ľudskej činnosti existujú ľudia, ktorí už od mladosti snívajú, že sa stanú pilotmi, vynálezcami, námornými kapitánmi, milionármi.
			Azda najviac ich je v oblasti cestovania. Objavovanie nových diaľav učarovalo asi každému dieťaťu, mňa nevynímajúc. Putovať po svete sa mi do zrelého veku darilo najviac s prstom po mape. Až keď sa otvorili hranice a objavil som bicykel s jeho výhodami pre pozorovanie krajiny i života okolo seba s finančnou nenáročnosťou, mal som vyhrané. Vybral som sa do sveta.

	Po cyklistických cestách po Európe som zorganizoval a úspešne priviedol do cieľa: 1. transkontinentálnu expedíciu TransCanada‘92 (4 cyklisti) – 6530 km 2. transkontinentálnu expedíciu TransEurope‘94 (2 cyklisti) – 5821 km 3. transkontinentálnu expedíciu TransAustralia‘96 (sólo) – 5000 km 4. expedíciu Patagonia‘97 (sólo) – 3000 km 5. Maroko‘2000 spoločne kombinovanú s CK Naturtours cestu okolo Maroka, kde som vyniesol bicykel do výšky 4000 m pri výstupe na Jebel Toubkal 4175 m.n.m – 2000 km 6. expedíciu Blízky Východ2000 spoločne kombinovanú s CK Naturtours cestu Grécko-Turecko-Sýria-Jordánsko-Izrael-Palestína-Cyprus - 3000 km 7. expedíciu China‘99 – (sólo) – 1700 km 8. expedíciu Madagascar2001 – (5 cyklisti z nich jedna žena) 1303 km 9. expedíciu Ireland‘02 - (sólo) – 900 km 10. expedíciu Iceland‘04 – (sólo) – 1400 km 11. expedíciu Corsica‘05 – (vo dvojici) – 900 km Čím som naplnil myšlienku bicyklovať aspoň v dvoch zemiach každého kontinentu (okrem Arktantídy). V mnohých končinách som bol prvý Slovák na bicykli, v niektorých jeden z málo ľudí z celého sveta. Pravdepodobne som priekopník takéhoto spôsobu cestovania na dlhé vzdialenosti - Long Distance - na Slovensku. Okrem cyklistických ciest som sa zúčastnil: horolezeckej výpravy do Kanady (1988) trekingu do BaseCampu pod Mt. Everest 1991 – z Namche Bazaru sólo sólo výstup na Mt. Blanc‘89 trekingu v Pyrenejach 1989 TransCanada’92 „... V roku 1988 som mal možnosť zúčastniť sa malej slovenskej horolezeckej expedície, ktorá podnikala v kanadských horách. Kontakt s veľkoleposťou kanadskej prírody ma očaril a sľúbil som si, že sa sem ešte vrátim a prejdem ju - na bicykli. Pri rýchlosti, ktorú ponúka bicykel, človek stačí vstrebať všetky vnemy, vône aj zvuky, ktoré rozdáva okolie. Aj keď za to zaplatí námahou a časom. Je to vysoká cena? Myslím, že primeraná. Zorganizoval som preto Expedíciu TransCanada’92. Prvú a preto nezabudnuteľnú. So všetkými trápeniami i radosťami, ktoré pre mňa, neskúseného dobrodruha, priniesla... „... Bicykle sú zbavené lesku a pôvodnej krásy. Na miestach, kde kov rámu či vidlíc nechráni lak a prevodové súkolie olej, kraľuje hrdza. Stav reťazí a prevodov je na zaplakanie. Ľutujem a obdivujem ich zároveň: Dokázali pri minimálnej starostlivosti to, čo máloktorý z ich druhov. Ráno zmenilo krajinu na nepoznanie. Priamo nad našimi hlavami visia zdrapy tmavých mrakov, z ktorých o chvíľu začína cediť. Teplotu vzduchu odhadujeme na 6-7 stupňov. Autá ťahajú za sebou vejár vodnej triešte. Je veľmi nebezpečné, ale pohnúť sa musíme. Cesty sú kľukaté a dlhými oblúkmi sa snažia obísť najvyššie hrebene, stojace im v ceste. Tunely sú v Kanade raritou a ani tu nenachádzame žiadnu výnimku. Cesta mi pripadá ako križovanie plachetnice proti vetru. Najskôr vedie hore na sever, potom dolu na juh až k hranici so Spojenými štátmi, chvíľu na západ, opäť na sever a opäť na juh. Stúpania a klesania nasledujú husto za sebou. Potom nás čaká perlička - v mohutnom pohorí Selkirk Mountains je to postrach v podobe priesmyku Kootenay Pass...“ TransEurope‘94 „...Vytláčame bicykle z kovového brucha trajektu a vysadáme na ne. S chuťou sa púšťame do kontaktu s ostrovom, ktorý je v Európe najbližšie k Severnému pólu. Čakajú nás posledné kilometre. Čas ukázal, že práve tieto boli jednoznačne najťažšie zo všetkých, čo som kedy doteraz na bicykli absolvoval. Naviac v takom stave a na konci transeurópskeho maratónu. Obchádzame so Zdenkom záver fjordu a po ôsmich kilometroch nás straší prvá značka s vyznačením percentom stúpania i jeho dĺžkou. Cesta vychádza z úkrytu skalných hrebeňov na nechránenú planinu. Tu je už kráľovstvo snehu, ľadu a zavíjajúceho severáku. Nič mu nestojí v ceste a preto do nás naráža s nečakanou surovosťou. Hádže ma do stredu zasneženej vozovky, z ktorej vidím iba niekoľko desiatok metrov. Mám obavy, či ma nezhodí pod prechádzajúce karavany. Severák je krutý. Na pletených rukaviciach je už slušná vrstva námrazy. Aj na pletenej čiapke, na ktorej sa zrážajú a mrznú výpary z hlavy. Idem stále sám do neznáma. Zdeno je niekde vpredu, stúpania mu hrajú do karát. Zdá sa, že táto cesta sa môže skončiť iba v nebi – alebo v pekle. Po nečakane dlhom čase sa mi pred očami vynára miestna tabuľa s nápisom Nordkapp. Je to iba vyhliadkové miesto s kovovou zemeguľou a niekoľkými budovami, krčiacimi sa na brale nad zúriacim morom. Z fujavice sa vynára Zdeno a reve mi do ucha, že za vstup na túto atrakciu musíme zaplatiť každý desať mariek. Čakal som iné privítanie od športu naklonených Nórov! Odpľúvam si znechutene a tlačím bicykel po rozbitom kamení k teplu budov. Nik ma už nezastavil... Konečne stojíme na 71 stupni, 10 minúte a 21 sekunde severnej zemepisnej šírky. Sme v cieli. TransAustralia’96 „... Ráno mrholí a mraky visia až nad cestu a okolité pasienky. Vraciam sa z južného pobrežia úzkymi asfaltkami vidieka k hlavnej tepne. Nefúka, dobre som sa naobliekal a vlhkosť mi veľmi nevadí. Ak vyjde neskôr slnko, vysuší ma. Na miesto filozofovania, ktoré samotára prepadá, si začínam pospevovať. Načo potichu, veď na okolí nik nie je. Mýlil som sa. Spoza zákruty sa z hmly vynorili dva kone, zapriahnuté do dvojkolesových vozíkov. Na nich sediace farmárky sa bavili, zaberajúc celú šírku cesty. Ich bezstarostnosť sa stratila, keď ma zbadali niekoľko metrov pred sebou. Predná pritiahla opraty svojho koníka. Ten sa aj poslušne zaprel do kopýt, ale mokrý asfalt mu roztiahol všetky štyri nohy do strán, ako by bol na ľade. Koník s vozíkom a paničkou sa kĺzali do priekopy. Tomu však bránil druhý záprah, ktorého žrebec sa vyškriabal prednými nohami na chrbát prvej dámy. Kone nevediac, čo sa robí, erdžali a stavali sa na zadné nohy. Už dávno som stál vedľa cesty, aby som ich nesplašil ešte viac. Za smiechu dám sa nakoniec všetko na dobré obrátilo. Koníkom a dámam sa nečudujem: Cyklistu nemohli v žiadnom prípade očakávať... „... Ráno ma čaká dvadsiaty prvý deň v sedle. Napriek rannej tme odchádzam. Odmenou za skorý budíček sú krásne zore, predzvesť celého dňa. Aj vietor si drží správny smer po nehostinnej púšti. Zažívam intenzívny pocit voľnosti. Cítim sa ako vták s roztiahnutými krídlami, šťastie dáva zabudnúť na únavu. Cestou stretávam v protismere trojicu cyklistov. Na spôsobe ich jazdy si uvedomujem, ako mi vietor pomáha. Zastavujeme sa na kus reči. Už desať dní sa plahočia proti tomuto víchru a sú na pokraji vysilenia. Ich počet kilometrov neprevyšuje dennú šesťdesiatku. Ja som ich spravil vyše dvesto...“ Patagonia‘97 „... Cestou ma upútalo zvláštne ticho. Pampa odrazu odumrela, je bez zjavnej známky života. Ojedinele sa pasie kŕdlik ostrihaných oviec. Tu sa už rožný dobytok neuživí. Cesta je však zatiaľ prvotriedna. Noc ukázala, čo je to pampero, povestný víchor pámp. Celtovina stanov sa išla roztrhať a chabá kostra sa triasla v boji o prežitie. Vetrisko duje tak mocne, že cez deň s ním bojujem stojac v pedáloch. Vetrovka na mne plieska tak, že prehlušuje všetok ostatný hluk. Po prvýkrát sa mi stalo, že som musel zostúpiť z bicykla. V tom momente, ako na dovŕšenie víťazstva, ma poryv vetra zhodil aj s bicyklom na zem. Už predtým ma niekoľkokrát vyhnal z cesty do kamennej púšte, ale toto? Koľko mi bude trvať cesta na Ohňovú zem v takýchto podmienkach? Dovolí mi tento živel pokúsiť sa vôbec o ďalšiu cestu? Kamionista, vidiac moje trápenie, mi ponúkol odvoz. S úsmevom som odmietol. Blížim sa k južnému pólu a dni sa čoraz viac predlžujú. Mám už za sebou cez 1600 kilometrov a na prekvapenie žiadne svalové problémy. Vietor napriek jasnému nebu je strašný. Bojujem s ním ako o život. Za niekoľko hodín som prešiel niečo cez 50 kilometrov a som bezradný. Je to neuveriteľne málo. Keď zastanem, mrznem. Prepotené tričká cítim na tele ako ľadové zábaly. Prechádzam cez oblasť, v ktorej pôsobili dvaja preslávení banditi Butch Cassidy a Sundance Kid, aj u nás známi z rovnomenného filmu v podaní Róberta Redforda a Paula Newmana. V Comodoro Rivadavia a najmä v Santa Cruz si na nich dodnes spomínajú. Moja cesta o niekoľko dní neskôr viedla aj okolo rieky Rio Pico na svahoch Ánd, kde vraj ukryli nazbíjané bohatstvo...“ China’99 „... Táto expedícia vyzerala zo všetkých mojich doterajších ciest ako dobrodružstvo s najväčším rizikom. Nielen preto, že som sa rozhodol vstúpiť na donedávna tabuizované miesta Ríše stredu so všetkým tým, čo doznievajúci komunistický režim stavia cudzincom ale aj miliónom domácich do životnej cesty. Touto expedíciou som zmenil doterajší spôsob. Rozhodol som sa oželieť doterajších spolupútnikov s ich problematickou podporou a často aj s ich nepochopením. Zaradil som sa medzi samotárov s vedomím, že všetko od vypísania colnej deklarácie pred vystúpením lietadla na pekingskom letisku až po naháňanie bicykla pri návrate domov som musel riešiť – a vyriešiť – sám... ... Nebojíš sa tam ísť? Nebál som sa, aj keď určité obavy, plynúce najmä z nedostatočného poznania tohto obra, ma prenasledovali. Spoliehal som sa však na fakt, že doteraz som sa na všetkých mojich cestách stretával iba s dobrými ľuďmi. Zlí sa mi akosi vyhýbali. Doteraz ma nikto neohrozoval, dokonca ani neokradol. A prečo by práve tu malo byť inak..? ... Iný spôsob cestovania si vyžiadal aj iný bicykel. Pretože poveziem so sebou všetko svoje imanie, musí byť spoľahlivý vo všetkých smeroch a uviezť nevyhnutné množstvo batožiny. Rozhodol som sa pre trekingový bicykel, ktorý som familiárne nazval Rexo. Vybral som si dobre. Rexo mi odvtedy slúži na jednotku a mlčky znáša svoj údel. .... K mojim najúprimnejším fanúšikom patrili práve tí, ktorých som sa mal najviac obávať - príslušníci polície. Práve oni mi najčastejšie poskytovali rady, nápoje a povzbudenia v tých najhorších momentoch...“ Maroko2000 „... Maroko pre mňa znamenalo bránu do tajomného kontinentu Afriky. Dlho som sa na ňu tešil. Previezť sa aspoň po časti z nej a tým zavŕšiť sen prejsť na bicykli po všetkých kontinentoch okrem bezcestnej Antarktídy malo symbolicky ukončiť moje niekoľkoročné snaženie. S jej menom sa spájali všetky túžby po poznaní tých, ktorí sa narodili s túlavými topánkami na nohách. Voňala a lákala exotikou, dobrodružstvom a často aj hazardom.  Pre niekoho je čierna, pre iných arabská, pre ďalších chudobná, ale určite pre všetkých svetadiel plný neobyčajných ľudí, živočíchov, rastlín, spôsobov života. Politická situácia sa v mnohých štátoch zhoršila, obavy o život mali najmä Európania. Zostala prijateľná možnosť – Marocké kráľovstvo, jedno z najbezpečnejších území na jej severozápadnom cípe. Keď som dostal ponuku prejsť ju striedavo na bicykli a autobusom, nezaváhal som. Nebola to síce tá najčiernejšia, ale aj táto arabská a berberská ma prijala s otvorenou náručou. Kozy na stromoch nájdete na viacerých pohľadniciach aj v turistických sprievodcoch Maroka. Čierne kozy, kopýtkami a briadkou pripomínajúce štvornohých čertov, sa naozaj dokážu vyštverať do korún malých stromčekov či kríkov a tam hodovať. Ako šibnutím čarovného prútika sa okolo mňa objavili pastieri. Znamenie si dávali ostrým hvizdom. Nežobrali, iba niektorí pýtali cigaretu. Nebudili strach, dokonca mi priali šťastnú cestu. Ten ľahký bez po balvanoch im závidím...“ Expedícia Blízky Východ2000 Grécko „... Ako keby som bol v rozprávkovej krajine. Okolo mňa sú prírodné scenérie ako maľované kulisy. Cesta pred kolesami ubieha ako vo sne. Akoby nie mojím pričinením točím pedálmi a posúvam sa na tomto prírodnom javisku. Najskôr som z toho zaskočený, potom nadšený: Som účinkujúcim v nádhernom divadle. Tu niekde v horách musia sídliť bohovia. Je to iné Grécko, iný pohľad na túto kolísku európskej civilizácie. Iný pohľad na tváre ľudí, ich prácu aj vzťah k pocestnému ako ich majú turisti na plážach Egejského mora. Tvrdá príroda vnútorného Grécka ma chytila za srdce... „... Cesta je skoro pustá. Priesmyk Katára nad mestečkom Metsovon leží podľa jednej mapy vo výške 1690, podľa druhej 1705 metrov nad morom, čo je za jeden deň slušné prevýšenie. Zákruty nemajú konca, až za poslednou sa otvára výhľad na široké vysokohorské údolie, ktoré veľkým oblúkom traverzuje moja cesta. Prestala stúpať až po prechode ďalšieho hrebeňa. Na ňom stojí reštaurácia, pri ceste telefónna búdka a v nej človek. Som už premočený a premrznutý. Ochotne mi potvrdzuje, že cesta je správna, ale keď počul, že chcem dôjsť ešte dnes až do Kalambáky, mesta, pri ktorej leží Meteora, súbor kláštorov na zlepencových skalách, v jeho očiach sa zračila pochybnosť o mojom zdravom rozume. Klesanie striedajú časté výšvihy cez ďalšie hrebene. Pri stúpaní na jeden z nich ma pri opustenom kameňolome prepadli tri psiská. Najzúrivejší bol vlčiak s poranenou labkou, ktorého vycerené tesáky zo spenenej tlamy hrozili najviac. Mal som šťastie, že zúrivci neútočili z rôznych strán. Nakoniec pomohli kamene - a moje nohy. Keby ma tesáky zasiahli, zo začínajúceho sa dobrodružstva by nebolo nič...“ Expedícia Blízky Východ2000 „... Orient... Slovo voňajúce korením a exotikou. Ponuku cestovnej kancelárie, podobnú tej z Maroka, som nemohol odmietnuť. Nielen pre príťažlivosť oblasti, ležiacej v tom čase na sude s pušným prachom, ale najmä pre pohľad na ďalší kontinent – Áziu. Je pravda, že často som musel nádherné pasáže, volajúce po jazde na dvoch kolesách, obdivovať iba cez protislnečné fólie na oknách autobusu. Napriek tomu neľutujem. Sám by som sa do týchto nádherných biblických oblastí asi nikdy nedostal. ... Už prvé kilometre ukazujú, čo je to byť odkázaný sám na seba. Cesta sa vinie popod chrbát nevysokého pohoria, žltého ako piesok. Je to klam, pretože podľa mapy jeho najvyšší vrchol čnie do výšky 1304 metrov nad morom. Odhadujem, že náhorná plošina, na ktorej leží púšť, musí mať výšku najmenej 800 až tisíc metrov ak nie viac. Slnko sa mi pozerá na chrbát. Našťastie, pretože citlivá pokožka tváre, poznamenaná austrálskym slnkom, patagónskymi vetrami a tisíckami kilometrov veľmi bolí. Každý dotyk nešetrného slnka ju podráždi a ona už nemá síl ani schopnosť stráviť tieto údery... ... Vzduch sa chveje, vytvára ilúziu vody nad kamennou púšťou. Osamelá ako socha sa ňou nesie postava ženy s veľkým džbánom na hlave. Kam mieri? V okolí nevidím žiadne náznaky beduínskeho stanu alebo iného príbytku. Pomaly, rozvážne a dôstojne postupuje v páliacom slnku ako stroj ďalej. O chvíľu sa z nej stala iba malá bodka. Vody ani v púšti nie je málo, len treba vedieť, kde je...“ Madagascar’01 „... Perličkou tejto expedície bolo, že som medzi jej účastníkov po prvýkrát prijal – ženu. Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale ukázalo sa správne. Evka sa prejavila ako obrovský bojovník so širokým srdcom. Vniesla medzi mužov štipku jemnosti a pôvabu, čo určite v predchádzajúcich výpravách chýbalo. Madagaskar je ostrov, ktorého chrbtová kosť sa vynára z vôd Indického oceánu až do výšky 2800 metrov. Meria zo severu na juh okolo tritisíc kilometrov. Mali sme možnosť prejsť jej dve časti. Najskôr z hlavného mesta Antananarivo na juhozápad do prístavného mesta Tulear, potom opäť z Tany na severovýchod do Toamasiny na brehu Indického oceánu. Ani tu ma neobišlo šťastie bicyklovať po púšti. Na trase južnej cesty ma čakala kamennopiesočná púšť. Pokrytá štetinami zaprášenej ostrej suchej trávy sa rozlievala červenou farbou po náhornej plošine. Nie nadarmo volajú Madagaskar aj Červený ostrov. Aj keď leží pri Afrike, nemá s ňou veľa spoločných čŕt. Niet tu slonov, levov ani opíc. Ich miesto zaujali vzácne poloopice lemury. Ich škrek v hustých dažďových pralesoch je naozaj hrôzostrašný. Tak ako prírode aj týmto zvedavým zvieratkám s veľkými očami hrozí vyhynutie. Domorodci žijú iba prítomnosti, na zajtrajší deň myslí iba málokto. Kvôli troške uhlia vypaľujú lesy a postupne devastujú povrch ostrova...“ Ireland‘02 „... Od prvých metrov ma Írsko nadchlo. Je to drsná, kamenná, ale krásna krajina, obmývaná zo všetkých strán vodami oceánu, zálivov a prieplavov. Všetky domy, zdôrazňujem všetky, boli akoby včera natreté pestrými farbami pre nás v krkolomných kombináciách. Všetky trávniky akoby práve vykosili. Až na malé výnimky som vedľa asfaltu ciest odpadky nevidel. Všetky dvory sú upravené, bez u a nás zvyčajných búd na všetko, „čo sa ešte niekedy môže zísť". Jednoduchosť a príjemná atmosféra sprevádza návštevníka od prvých metrov po posledné. Drsnosť prírodných podmienok pravdepodobne podmienila vzťah medzi domorodcami. Za celý čas som nepočul nahnevané trúbenie šoférov, o nadávaní nemôže byť ani reči. Jazdí sa tu naozaj príjemne, vodiči sú navzájom ohľaduplní a tolerantní. Na opačný smer jazdy sa dá zvyknúť veľmi skoro. Cestou som sa nemohol nezastaviť v malom prístavnom mestečku Cobh. Práve tu posledný raz kotvil Titanic na prvej a zároveň poslednej ceste cez Atlantický oceán. Z prístavu na člnoch vozili chudobných Írov na palubu lodného obra s nádejou na začiatok lepšieho života v Novom svete. Južné a západné pobrežie ostrova sú ako rukavice. Prsty mysov siahajú ďaleko do mora, alebo naopak, zálivy sa vrezávajú hlboko do pevniny. Na prekvapenie pobrežie nebolo strmé, skôr naopak. Iba v najatraktívnejšej časti dosahujú slávne útesy Cliffs of Moher výšku desiatky metrov. Pri fotografovaní ma však víchor zrážal na zem. Že Írsko je plné histórie je len samozrejmé. Najväčší dojem vo mne zanechal cintorín s typickými írskymi krížmi. Náhrobné kamene a telá námorníkov boli uložené tak, aby ich tváre smerovali k azúrovej hladine mora. Aby so živlom, s ktorým ich spájal celý život, neprestali byť v kontakte ani po smrti.“ Iceland‘04 „... O niekoľko minút sa začína z ešusu pariť, čo je známka, že polievka by mala byť „jedlá”. Nastáva moment slasti. Prikladám hliník ešusu k ústam a nedbám na to, že to je najviac rozpálená časť dnešnej, včerajšej i zajtrajšej večere. Najskôr lačno chlípem horúcu vodu, až neskôr si pomáham lyžicou. Považujem tento druh stravy za najvhodnejší pre unaveného cyklistu: Je v nej to teplo, voda, soli, chuť a najmä cestoviny, obsahujúce uhlohydráty. Pre väčšiu hustotu a oklamanie tela hlty zajedám chlebom. Mám so sebou môj najobľúbenejší čierny chlieb z Kútov. Ale láskaniu s ešusom je koniec. Ešte si odlomím kúsok tvrdej horkej čokolády a vycmúľam dva mentolové cukríky. Ústa si vypláchnem troškou vody, dnes ma nikto k umytiu zubov neprinúti. Teraz by som sa mal celý zabaliť do spacáku a zvaliť sa na karimatku. Nedá sa to. Víchor obchádza z oboch strán skalu a lomcuje stanom tak, ako som to ešte nezažil. Začínam mať obavy: Čo bude, ak stan nevydrží a víchor ho roztrhá? Dažďové kvapky zúrivo strieľajú do plátna stanu. To sa pod nápormi víchra vzdúva dovnútra a plieska o batožinu, čím začína premokať. Keď som zháňal vhodný stan, veľmi som neuspel. Nakoniec som sa spoľahol na to, že podmienky nebudú také zlé. Teraz mám skutočný strach. Pokúšam sa zaspať, ale dve kávy a ďalší čertovský úder tohto ostrova mi v tom bráni. Slnko zapadá okolo jednej v noci a vstáva pred treťou. Medzitým sú na obzore hodinku večerné a ďalšiu hodinku ranné červené zore. Celých 24 hodín môžem bez problémov čítať. Najzbytočnejšia vec, ktorú mám v batožine, je - baterka. Únava urobila svoje. Zaspal som aj v tom hroznom praskaní plátna, v ktorom sa našťastie zatiaľ neobjavil zvuk trhajúceho sa plátna. Zobudil som sa s konštatovaním, že žijem nielen ja, ale aj stan a vonku Rexo. Len dážď a víchor neustávajú...“ Corsica’05 „... Mal to byť taký ľahký výlet. Naplánoval som okružnú cestu po ostrove, ktorý skutočne napĺňa slovo Kalisté – prekrásny. Takto v minulosti túto škvarku suchej zeme, domov pirátov a rodisko Napoleona Bonaparta nazývali moreplavci. Pre cyklistu je to naozaj nádherná úloha. Po pristátí v prístave druhého najväčšieho mesta Bastia je možnosť vydať sa na takýto okruh dvomi základnými smermi: Buď hneď v najužšom bode prejsť na západné pobrežie a ním pokračovať na juh, alebo dať sa opačným smerom a postupovať po východnom pobreží na juh. Naplánoval som prvú možnosť a myslí si, že som neurobil zle. Síce nepresné značenie zo začiatku sťažovalo orientáciu, ale keď sme sa vyšplhali na prvý z horských hrebeňov, boli sme nadšení. Korzika dýcha ešte aj v treťom tisícročí históriou. Jednoduchosť až chudoba sa odrážajú v kamenných múroch, domoch, políčkach. Až na jednu dopravnú tepnu stredom ostrova, ktorou sa ženú tí, čo sa neustále ponáhľajú, sú ostatné cesty možno v stave, v akom boli po ich výstavbe. Bol som nadšený, že žiadny tunel na západnom pobreží, zubiacom sa strmými a ostrými kamennými bralami neprevŕtal ani jeden z nich. Cestičky z jedného k druhému mestu na pobreží sa hadia pekne najvhodnejším údolím a vyrúbané v svahoch farebných skál. Pre autá romantika, pre cyklistu drina. Ale krásna, keď slniečko hreje. Ale tu, na jeseň, vie byť aj prisilné. Je to lepšie, ako keď ho zastrú ťažké mračná a studený dážď bičuje cestu prívalmi vody. Rodisko Napoleona treba vidieť keď už sme tu. Ajjaccio, hlavné mesto ostrova, asi zapríčinilo, že na rozdiel od dvoch vedľajších ostrovov Sardínie a Sicílie nepatrí Talianom ale Francúzom. Z toho dodnes vzniká napätie...“ Mont Blanc’89 „... Nie všetky moje najkrajšie cesty sa mi podarilo prejsť na dvoch kolesách. Prvou z nich bol sólo výstup na najvyššiu horu Európy Mont Blanc. Cestu som podnikol v čase, keď som sa viac venoval horám ako cestám. Bola prípravou a dobrým odrazovým mostíkom pre moje neskoršie transkontinantálne cesty na bicykli. Aj tie však viedli po horských chodníkoch, hrebeňoch, stržiach a údoliach, snehom a ľadom, pod páliacim slnkom i v ľadovej zime.... „... Vallotka, posledný oporný bod pred vrcholom, skôr útulňa ako chata, bola ľudoprázdna. Jednoduchý štvorec pôdorysu narúšali iba štyri palandy, stôl a niekoľko stoličiek a v jednom kúte toaletné zariadenie. Jej plechové dvere sa kvôli výkalom nedali zavrieť. Ale koho by to trápilo? Raz za čas odnáša helikoptéra ľudské exkrementy do doliny, teraz to nestihla. Keby jej nie, vyrastie tu iste nový vrchol. Nie biely, ale hnedý... Do vnútra vstúpili dvaja mladíci, ako vystrihnutí z horolezeckého katalógu. Vysokí, opálení, sršiaci energiou. Spali v stane na pláni pri chate a teraz chcú vybehnúť „ten kúsok” hore. Závidím im kondíciu i vybavenie. Nebo sa zatiahlo a spustila sa hmla. Vietor zosilnel a privial aj snehové oblaky. Začal som intenzívne pociťovať následky prirýchleho výstupu. Chytila ma triaška. Zabalil som sa do zdrapov starých prikrývok a z únavy a zimy som zaspal... „... Zvuk úderov kovu na kov sa stupňoval. Spôsobovali ho hroty horolezeckých mačiek, šmýkajúce sa na kovovej podlahe. Do vnútorného priestoru sa zošmykla Japonka. Ešte naviazaná na horolezeckom lane od vyčerpania okamžite zaspala. Nastal čas návratu tých, čo sa skoro ráno vydali vystúpiť na Mont Blanc. Vonku fičí vetrisko, teplota sa znížila hlboko pod nulu. Do chaty sa dopotácala aj dvojica supermanov. Mladí Belgičania boli presvedčení, že majú za sebou dostatočnú prípravu. Ukázalo sa, že na Mont Blanc nestačila. Keď nie oni, ako ja? Spravil som dobre, keď som tu zostal. Za noc som sa dostatočne aklimatizoval....“ Treking pod Everest‘91 „... Druhou cestou, ktorú som absolvoval bez bicykla, je trek pod najvyššiu horu sveta. Rozhodne má miesto v zozname mojich najkrajších ciest. Tu som sa po prvýkrát stretol s Orientom v plnej jeho kráse. Najskôr si treba na Nepál zvyknúť. Už počas cesty z letiska do centra Káthmandú sa rozmaznanému Stredoeurópanovi pri pohľade na miestnu hygienu zdvihne žalúdok až k hrdlu a mne sa vrátil na svoje miesto až po mesiaci v lietadle, ktoré ma odvážalo domov. Do Káthmandú chodili, chodia a budú chodiť ľudia umierať. Nielen tí, čo sa chytajú za pasy s najvyššími horami, ale najmä tí, ktorí podľahli drogám. Keď v strede špinavej uličky na vrchu kopca odpadkov leží zdochnutý pes už niekoľko dní s v riečke, v ktorej sa kúpu ľudia a perú si odev, leží napuchnutá mršina prasaťa, chuť do jedla je asi tým posledným, čo máte. Pod Everest vedie z hlavného mesta jediná asfaltka, končiaca v osade Jiri. Odtiaľ je to ešte skoro týždeň pešieho pochodu do Namche Bazaru. Autobus, naprataný do prasknutia, zrazu zastal. Nedávne dažde odplavili kus z nej, ďalšia časť je podomletá. Pomocník šoféra zoskočil na cestu, bosou nohou niekoľkokrát dupol na poškodený povrch, či ho udrží. Jeho udržal. Súhlasne kýva hlavou na šéfa a autobus sa opäť pohýna. Táto cesta trvá dva dni a dve noci a je plná podobných zážitkov. Jeho pán tiež nie je hocikto. V hlbokej noci zrazu začal trucovať. Ak mu nepridá každý z pasažierov peniaze, nejde. Od našincov dostal pár zaúch a išlo sa ďalej...“ Prispievatelia Za priateľskú pomoc, ktorá sa pri príprave a najmä realizácii každej expedície stala neoceniteľnou, z plného srdca ďakujem tým priateľom, nadšencom, podnikateľom, firmám a v nemalej miere aj mediálnym partnerom, ktorí moju snahu o zdolanie vytýčeného cieľa akýmkoľvek spôsobom podporili. Ich zoznam je dlhý. Môžete ho nájsť na záver mojej publikácie „Cesta je cieľ.“

Copyright © 2007 Jozef Trabalka webdesign by studiolipowski XHTML